Ako pracuje mozog online? Kognície versus kyber-kognície.

Ako pracuje mozog online? Kognície versus kyber-kognície.

Aktuality, Blog

Ku kognitívnym funkciám patrí všetko, čím poznávame svet – my i naše dieťa: vnímanie, predstavivosť, pozornosť, pamäť, učenie, myslenie, inteligencia. Známy Decartov výrok hovorí: „myslím, teda som“. Ako pracuje mozog online? Podstatnou súčasťou života dnešného človeka sú moderné technológie. Ruku na srdce – koľkokrát ste už dnes skontrolovali email/massenger alebo koľko minút z dnešného dňa ste pozerali do obrazovky počítača či držali v ruke mobilný telefón?

Detský mozog je teda „mozog online“.

Dnešný človek „existuje“ inak – a preto, ak som súčasťou internetovej éry, zákonite vnímam, ukladám a spracovávam informácie iným spôsobom. Kým my, dospelí si pravdepodobne pamätáme svet bez internetu, naše deti sa do sveta, v ktorom vládnu technológie narodili.  A keďže v tomto prostredí prebieha ich intenzívny vývin – tablety, smartfóny, počítačové hry, sociálne siete či obľúbený Google na nich zanechajú nezmazateľné stopy.

Koľko golfových loptičiek je na mesiaci?

Otázka v súťaži v časopise. Ceny sú naozaj lákavé, stačí poslať v sms-ke súťažnú odpoveď. Ako ju

zistíte? Knižnica? Telefonát priateľovi, ktorý sa zaujíma o vesmír? Pravdepodobne vás napadlo „vygoogliť“ správnu odpoveď (a na internete sa skutočne nachádza – rovnako ako golfové loptičky na mesiaci). Ak je to tak, internet ovplyvnil aj Váš spôsob myslenia a spoliehate sa na externú pamäť. Tento fenomén nazýva moderná psychológia „googleknows“ (google vie).

Mohli by sme argumentovať tým, že je vlastne celkom výhodné, ak môžeme využívať vždy dostupnú databázu informácií a nie je nutné memorovanie. Avšak, Google svojmu obrovskému potenciálu nerieši každý problém, a na niektoré otázky musíme nájsť odpoveď sami. Okrem toho autormi či objaviteľmi poznatkov na internete sú ľudia – naši predkovia i súčasníci. Ak chceme prispieť do tejto banky ľudského poznania a diel, nemôžeme stavať len na tom, čo pasívne vyhľadáme.

V dôsledku hlboko zakoreneného „Google knows“ fenoménu detský mozog „lenivie“, stáva sa pasívnym a môže mať problém zmobilizovať sa do hľadania kreatívnych riešení a nových nápadov, ktoré na Googli nenájdeme. Okrem toho máme prirodzenú tendenciu veriť informáciám, ktoré nájdeme na internete (u detí a dospievajúcich je to ešte výraznejšie). Tak sa šíria hoaxy a dezinformácie, ale aj osvedčené liečebné a diagnostické postupy. Aj tento jav už má v angličtine označenie – je to jednoducho MUDr. Google.

 

Pozornosť ako zlatá rybka

Schopnosť sústredenej pozornosti zlatej rybičky je údajne 9 sekúnd, americké výskumy ukazujú (v internetovom kontexte je známe, že máme tendenciu veriť tomu, na čo prídu práve americkí vedci), že pravidelný užívateľ internetu má rozsah pozornosti o 1 sekundu menší. Spôsob realizácie výskumu (najmä meranie pozornosti rybky) je otázny. No na druhej strane, viacročné pozorovania a štúdie, ako aj skúsenosti učiteľov, psychológov i samotných rodičov ukazujú, že schopnosť sústredenia sa dnešných detí je výrazne oslabená. A nie je to len tým, že ADHD je skrátka v móde.

Väčšina z užívateľov inteligentných telefónov sa často ocitá v tzv. „smatfónovom kruhu“ – napr. zaujíma ma aká bude dnes teplota a či bude popoludní pršať → vytiahnem smartfón z vrecka a chystám sa „čeknúť“ príslušnú aplikáciu s predpoveďou počasia → v rohu obrazovky bliká obálka – prišiel mi nový mail (prípadne ešte zopár správ na Facebook) → otváram a čítam, šéfovi odpíšem neskôr (zaberie to teda cca 1 minútu) →na čo som sa to vlastne chcel vlastne pozrieť? → už to nie je dôležité, nájde sa niečo iné, na sociálnej sieti čítam odkaz „Schudla 20 kg za 3 mesiace bez diéty – len vďaka konzumácii tejto potraviny (pod obrázkom štíhlej krásky vedľa rozkysnutej neupravenej ženy v teplákoch svieti ikona „čítať viac“) → výsledok: telefón tak skoro neodložíte (a asi nakoniec pôjdete bez dáždnika).

Mozog online využíva nepretržitú, avšak fragmentovanú (na drobné rozmenenú) pozornosť. Zvykli sme si prijímať informácie v krátkych šotoch, bliknutiach a kliknutiach – naše deti ešte skôr, než sa naučili čítať. Niektoré americké televízie na to zareagovali zmenou v spôsobe prezentácie správ – namiesto uceleného bloku ich vysielajú ako krátke niekoľkosekundové spoty na obrazovke tak, aby ich „nepozorný“ mozog dokázal spracovať.

Prevaha vizuálnych (zrakových podnetov)

Ďalším špecifikom online pozornosti je prevaha vizuálnych podnetov, dôsledkom čoho môžu byť ťažkosti so zachytením slovne podávanej informácie (aj vy máte pocit, že vás nikto doma nepočúva?). Žiaľ ani učiteľka pri tabuli nesvetielkuje a nebliká…Otázka znie: je fragmentovaná pozornosť problémom alebo by sme jej jednoducho mali prispôsobiť edukačný systém? Viac farebných interaktívnych prezentácií, využitie počítačov a tabletov, časté prestávky, kratšie hodiny?

V bežnom živote sa však niekedy, (možno aj dosť často) potrebujeme sústrediť bez prestávok a prerušení. Predstavte si prácu chirurga, alebo šoféra autobusu s „fragmentovanou“ pozornosťou – pravdepodobne by ste mu nezverili svoj život. Ak by nám manžel či manželka venoval len útržkovitú pozornosť, asi by to skôr či neskôr viedlo k vážnej kríze vzťahu. Okrem toho by sme postupne stratili schopnosť žasnúť nad navonok málo intenzívnymi podnetmi ako je krása prírody či umeleckého diela. Potreba pozornosti byť ustavične „priťahovaná“ a niečím upútaná vedie k istej povrchnosti myslenia a duševného života ako takého.

Ustavične online

Dnes je to naozaj možné – vďaka internetu v mobilných zariadeniach a rozšírenému wifi môžeme byť skutočne stále pripojení.

Nejde len o deti s prstami a očami prilepenými na dotykových obrazovkách. V minulosti sme mailovú poštu vybavovali naraz – po pripojení sa na internet (napr. v pondelok ráno v práci). Teraz nám chodia správy non-stop – vo dne, v noci, cez víkend, a tak si prácu nosíme doslova „do postele“. Zároveň ako kedykoľvek pred tým vykonávame viac činností naraz. Učenie sa do školy prerušujeme odpisovaním na správy na Facebooku, pri jedle či chvíľach s blízkymi nechýba na stole mobil.

Náš mozog žiaľ nie je nastavený na nepretržitý online stav. Výskumy ukazujú, že takéto „preťažovanie“ (obzvlášť u detí vo vývine) vedie k tzv. technoburn – outu (vyhoreniu pod vplyvom technológii), ktorý je spojený  s podráždenosťou, negatívnymi emóciami, únavou a v neposlednom rade zhoršením fungovania kognitívnych funkcií (napr. schopnosť zapamätávania, či logického uvažovania a riešenia problémov). Ukazuje sa tiež, že my ľudia máme tendenciu nekriticky preceňovať schopnosť vlastného sústredenia a multitaskingu (súčasného vykonávania viacerých činností).

Napriek PC zdatnosti dnešných detí nemožno popierať, že učenie s mobilným telefónom v ruke nikdy nebude rovnako efektívne ako bez neho. Rovnako ako komunikácia („ale veď ja ťa počúvam“ popri ťukaní do telefónu neznie vždy presvedčivo). Jednu vec však náš (a hlavne detský) mozog dokáže, chce a môže vykonávať non-stop. Je to byť napojený v blízkych medziľudských vzťahoch. Takéto bezdrôtové „pripojenie“ je zdrojom bezpečia a stability, emocionálnej stability, a zároveň výrazne napomáha schopnosti efektívneho učenia.

Koľko je príliš veľa?

Väčšina rodičov by najradšej čítala konkrétne „limity“. Jednoznačná odpoveď neexistuje – každý najlepšie pozná vlastné dieťa a mal by vedieť stanoviť jasné hranice. Viacerí odborníci sa však zhodnú na tom, že deti predškolského veku tieto zariadenia k správnemu vývinu vôbec nepotrebujú a naopak v tomto veku môže byť negatívny vplyv na vyvíjajúci sa mozog najsilnejší. Na 1. stupni ZŠ sa ich používaniu pravdepodobne nevyhneme – maximálnou hranicou by mala byť 1 hodina denne s primeranou rodičovskou kontrolou. U starších školákov sa hranice zadávajú ťažšie – veď všetci majú Facebook konto či kvalitný telefón. Hranice v tomto veku by mali byť predmetom dohody. Napriek všetkej presvedčivosti argumentov, ako dlho môžu byť na počítači spolužiaci, dve hodiny času sú skutočne dosť. U starších detí zároveň vystupuje do popredia otázka bezpečnosti na internete. Ale to už je iná téma…

Spracované podľa: Attrill, Alison. Cyberpsychology. OxfordUniversity Press, USA, 2015.

Menu